Zlúčeniny ortuti v oxidačnom stave I možno označiť ako veľmi málo stabilné látky. Oxid ani hydroxid ortuťný neexistujú. Pri pokuse o ich vylúčenie z roztoku ortuťnatých solí pôsobením hydroxidov alkalických kovov vzniká vždy HgO a kovová ortuť. Neboli pripravené ani chalkogenidy ortuťné. Pomerne dobrú stabilitu aj v tuhom stave vykazujú halogenidy ortuťné Hg2Y2, acetylid ortuťný Hg2C2.H2O a chloristan ortuťný Hg2(ClO4)2.4H2O. Niektoré ďalšie zlúčeniny sú stále iba vo vodnom roztoku, napríklad Hg2(NO3)2 alebo Hg2(NO2)2. Pôsobením tepla, svetla alebo aj kryštalizáciou z vodného roztoku sa mnohé ortuťné zlúčeniny rozkladajú na elementárnu ortuť a ortuťnatú zlúčeninu. Pôsobením oxidačných činidiel možno ortuťné zlúčeniny previesť na ortuťnaté, pričom by dochádzalo k ich rozkladu za vzniku elementárnej ortuti.
Elementárna ortuť má významné použitie vo vede a technike ako kvapalný ušľachtilý kov, vyznačujúci sa dobrou tepelnou a elektrickou vodivosťou a schopnosťou rozpúšťať iné kovy.
Niektoré organokovové zlúčeniny ortuti sa uplatňujú vo farmácii, HgO slúži ako fungicíd, ďalšie zlúčeniny ortuti sa používajú na plnenie rozbušiek. Upotrebenie ortuti je obmedzované jej jedovatosťou v zlúčenom aj nezlúčenom stave a tým, že ortuť začína patriť k nedostatkovým kovom, lebo jej prírodné zdroje už nedokážu kryť rastúcu spotrebu.
